Ako bolo bývalo spomínané v predchádzajúcom poste, z Cerveteri som zamieril k mori natiahnuť svoje starnúce telo na pláž a obdivovať západ slnka v Laziu. Aká je šanca, že človek, len tak povaľujúci sa na pláži, stretne v Itálii archeológa? A čo viac archeológov? Asi malá, pokiaľ sa teda neváľate u Pyrgi… Odkedy sa tam našli zlaté tabuľky s fenickým a etruským písmom, tak sa v okolí potuluje viac bádateľov, než na konferencii EAA…
Pertička ležiaca vedľa mňa na dekách bola dostatočne hlučná na to, aby som pochopil, že sa jedná o študentov archeológia na praxi; napospol z amerických univerzít. Typickým americkým rozšafným štýlom dávali okoliu najavo, že sú moc v pohode, užívajú si slniečko a vystavujú zadky turistickým čumilom na pobreží. Fľaška vína a joint kolovali cez všetky ruky…
A tak, pozorujúc partiu mladých študentov archeológie na pláži, “oheň, víno, slnko, radosť, more, joint a pohoda…”, som si nostalgicky zaspomínal na naše prvé študentské praxe v 90. rokoch v džamahíriji s názvom “Slovenský štát”, na tú romantiku “zima, dážď, teplá borovička, Laco Olexa a hlad…” :)