Tento príspevok slúži ako prehľad adaptácie konceptov “landscape archaeology” v priestore, ktorý je ponímaný ako doména klasickej archeológie, t.j. v priestore zrodu klasických antických civilizácií. Je určený pre Páju, čoby možný nádych pred prácou serióznejšieho razenia.
1. Ciele a výhovorky
“Pane Rimmere, to je naprosto nemožné…
Přesto se o to pokusím!”
Vytvoriť takýto prehľad je pomerne obtiažne:
1. Jedná sa o rozľahlú a heterogénnu oblasť s diametrálne odlišnou úrovňou a tradíciami archeológie. Obmedzil som sa len na priestor, ktorý oborovým vývojom súvisí so Strednou Európou a zároveň je vnímaný (z našej stredoeurópskej perspektívy) ako priestor, v ktorom bezuzdne vyčíňa archeológia klasická.
2. Snaha len o stručný aktivít súvisiacich s archeológiou krajiny v tomto priestore naráža na hyperinfláciu projektov, prístupov a informácií. Je zrejmé, že nie je možné ani katalógovou formou obsiahnuť problematiku v celej komplexnosti ((na dotaz “landscape archaeology mediterranean” mi vyhľadávací engine Google promptne dodal cca 72 000 odkazov. Len prehľad prvých 50 mi prezradil, že približne polovica je pre tematiku, ktorú som zvolil, relevantná)).
3. “Landscape” archaeology, resp. priestorová archeológia je tu ponímaná v najširšom možnom zmysle – ako oborový prienik archeológie a geografie. Takto postavená problematika je neobyčajne široká a zároveň vágna – môže pojednávať o historizujúcich prácach ála F. Braudel a jeho Méditerranée et… až po špecifických metodických aspektoch výskumu archeologizovanej krajiny – je možné sa pohybovať po rôznych epistemologických úrovniach témy.
Cieľom je teda zosumarizovať vývoj priestorovej archeológie z našej, stredoeurópskej perspektívy ((resp. skôr v rámci nemecko-britsko-americkej tradície)), a jej prístupu k archcheológii v stredomorskej, klasickej oblasti. Časovo sa obmedzím do zač. 90. rokov. Zdá sa, že do tohto obdobia ešte neprepukla postmoderna v celej svojej zúrivosti a vývoj paradigmat priestorovej archeológie je možné sledovať relatívne koherentne.
2. Skopčáci, Angláni, Amíci a ich krabičkovanie
“Já osobně jsem měl dost napilno, Arnolde. Začal jsem totiž připravovat velkou historii kapes. Shromáždil jsem všechna písmenka do polévky, roztřídil je a seřadil je hezky podle abecedy.”
Bez nároku na úplnú platnosť je možné historický vývoj priestorovej archeológie popísať zhruba troma základnými paradigmami; disponujú svojou vlastnou teoretickou a metodologickou výzbrojou, majú svojich čelných predstaviteľov a svoje školy:
1. Antropogeografia (koniec 19. stor. – 1. pol. 20. stor; krajinný determinizmus, Volksgeist vs. Altland; distribučné archeologické mapy a rekonštrukčné mapy prírodného prostredia; korene siahajúce k A. Humboldtovi, F. Ratzelovi a P.V. de la Blanche; Siedlungsarchäeologie a Altlandschaftforschung; G. Kossina, E. Wahle, R. Gradmann, O.G. Crawford, ai.)
2. Procesuálna paradigma (2. pol. 20. stor. – v podstate až dodnes; koncept sociálnej a ekonomickej adaptácie na okolie, hľadanie vzorcov osídlenia, prísne analytické techniky a štatistika, GIS, ekologicko-ekonomické modelovanie, metodika systematického prieskumu a vzorkovania; H. Jankuhn a nový kocept Siedlungsarchäologie, L. Binford, K. Flannery a celá americká “new archaeology”, D. Clarke ai.)
3. Postprocesuálna paradigma (zač. 80. rokov – dodnes; korene vo francuzskom štrukturalizme a dekonštruktivizme, negácia epistemologických prístupov procesuálnej školy, odmietanie sociálne-ekonomického determinizmu, poukaz na symbolické manifestácie okolia, koncept identity krajiny; I. Hodder, B. Bender, W. Ashmore)
Našli tieto teoretické koncepty svoje uplatnenie v “dedičných zemiach klasickej archeológie”? Ak áno, akým spôsobom?
3. Landscape archaeology v Itálii a na Peloponéze
– “Á, Vergiliova Aeneas. Epos o Agamemnónově boji o Helenu Trojskou – dílo největšího římského básníka, jenž se kdy brkem dotkl pergamenu.
– Jo, tohle je komiksová verze.
– Prásk, bum, pic ho, zhebni v posteli, ty trojskej prasopse, bác, plesk. Vycházejí z původního textu. Jsem si jist, že by Vergilius souhlasil.”
3.1. Antropogeografia
Peloponézos a Apeniny pomerne dlho patrili do archeologickej ekumény, ktorá reflektovala skôr prístupy a výsledky historickej (“veľkej”) archeológie odkojenej na výskumoch blízkovýchodných lokalít a rastúcej z ideologicky podporovanej súťaživosti medzi národnými tímami archeológov pred 1. sv. vojnou. ((Pompeje 1860-63 – národný výzkum okamžite po inštalácii talianskeho kráľovstva; British School of Athens a jej výzkumy Olympionu na konci 19. stor.; francúzska výprava do Delf v 1892; American School of Classical Studies a jeho výzkum Agory; a pod)). Prvou a zároveň jedinou lastovičkou, ktorú je možné aspoň formálne vtesnať do medzí Antropogeografie, je preto dielo americkej geografky Ellen Churchill Semple (1863 – 1932).
Formálne z toho dôvodu, pretože sa otvorene hlási k princípom antropogeografie F. Ratzela (( čož vyplýva už z názvu jej hlavného diela z r. 1911, Influences of Geographic Environment on the Basis of Ratzel’s System of Anthropogeography)), avšak samotné spracovanie nemá mnoho spoločné s postupmi nemeckých a anglických antropogeografov. Influences of Geographic Environment… a ďalší významný titul The Geography of Mediterranean Region – Its Relation to Ancient History (1932) je namiesto analytického diela historizujúcou syntézou dejín Stredomoria, ktorej základnou otázkou je rozkľúčovanie príčin vývoja antických civilizácií čoby zárodku vyspelej euroatlantickej spoločnosti (a to už pár rôčkov pred Braudelom!!!). Dôvod, úplne v zhode s princípmi antropogeografie, vidí v extrémnej heterogenite prírodného prostredia krajín antiky, pudiaceho konkurenciu a spoluprácu vo využívaní ekonomických zdrojov.
E. Ch. Semple je jediným príkladom adaptácie paradigmy antropogeografie predvojnového a medzivojnového obdobia v Stredomorí. Po jej účinkovaní sa antická archeológia opäť prepadla do ponurého obdobia temna Homéra a J.J. Winckelmanna… .>)
3.2. Procesuálna paradigma
… aby sa s nebývalou silou prebudila s impulzom “novej archeológie” procesuálneho razenia. Jednak bolo v Itálii vynájdené koleso – povrchové zbery ako regulérna metóda prieskumu mikroregiónu a druhak sa objavili aplikácie geografických analýz v rámci staronovej otázky “kolísky civilizácií”.
Systematické povrchové zbery, ktoré sa nesmelo rozbehli v 60. rokoch a skutočný boom zaznamenali v rokoch 70. tych naviazali na hlbokú tradíciu topografie antických pamiatok tak na Peloponéze ako aj v Itálii. V oboch regiónoch ich iniciovala “zvýšená viditeľnosť” movitých nálezov (hlavne keramiky a stavebných prefabrikátov – taegule a imbrexy) na povrchu krajiny – v Grécku hlavne pod vplyvom veľkoplošnej erózie, v Itálii hlavne zásluhou plošnej intenzívnej orby.
V Grécku to bol pioniersky projekt prieskumu sídelných vzorcov v Mesénii (University of Minnesotta) – projekt, ktorý s obmenami pokračuje vlastne dodnes, v Itálii predovšetkým monštrózny projekt British School at Rome povrchových zberov medzi Rímom a etruskými Vei (20 rokov, viac než 2000 km štvorcových).
Prudký nástup tohoto prístupu k poznávaniu archeologizovanej krajiny prispel k a) teoretickému posunu od site oriented archaeology k landscape archaeology a b) k vylepšeniu metodických aspektov práce (štatistické vzorkovanie, teória viditeľnosti artefaktov ai.). Projekty boli realizované na Kykladských ostrovoch, v Boiotii, Nemei, na Mele, v Argolide atď… V Itálii vývoj zatiaľ spel ku komplexnému projektu Roman Landscapes…
Predstaviteľom druhej skupiny bol hlavne C. Renfrew, ktorý sa zameral hlavne na problematiku elít, distribučných centier a obchodu v Stredomorí, ovšem najplodnejším bol koncept priestorovej distribúcie hierarchicky usporiadaných sídel, tvoriacich rozpoznateľné settlement patterns (na Kréte, Malte, Peloponéze) ((Renfrew, C.: Patterns of population growth in the prehistoric Aegean, in P.J. Ucko, R. Tringham and G.W. Dimbleby (eds.), Man, Settlement and Urbanism. London, Duckworth, 383-99, 1972.;
tiež Renfrew, C.:The Emergence of Civilisation: The Cyclades and the Aegean in The Third Millennium BC, London 1972.)).
Procesualistom výrazne nahral i fakt, že v priebehu svojho boomu dostali k dispozícii nástroje, ktoré významnou mierou prispeli k analýze veľkého množstva dát získaných v teréne, a dokonca zo vzniklých dát vedia pomerne ľahko vytvárať nové a nové zdroje dát – Geografické informačné systémy. Akiste nie je náhoda, že prvý naozaj plnokrvný projekt aplikácie GIS pre vyčerpávajúcu analýzu funkčne uzavretého regiónu (ostrova) prebehol práve v mediteránnej oblasti – projekt Hvar (Gaffney a Stančič) ((týmto by som poprosil dotyčného, ktorému som pravdepodobne túto malú paperbackovú knižočku požičal, nech mi ju vráti. Na nete nie je k tomuto vynikajúcemu projektu prekticky nič uspokojivé.)).
Čo si určite prečítať:
1. Keller D.R. – Rupp D.W.: Archaeological Survey in the Mediterranean Area. British Archaeological Reports, ser. 15, 1983. (prehľadne o technikách a výsledkoch všetkých väčších zberových projektov v Stredomorí)
2. Cambi F. – Terrenato N.: Introduzione all’ archeologia dei paessaggi. La Nuova Italia Scientifica. Roma 1994. (komplet o krajinnej arheológii v Itálii)
3. Athanassopoulos E.-F. – Wandsnider L.: Mediterranean archaeological landscapes: current issues. 2004. (tu ukážka)
již přečteno a pilně nastudováno:))
teď to ještě nějak naznačit na katedře, asi to bude sranda..
velmi pěkně děkuju za víru, že to moje plácání bude serióznější:))
pozri, toto nie je vyčerpávajúci prehľad, hlavne z toho dôvodu, že sa v tom nevyznám. Ide len o prvé nakopnutie a pár linkov, ktoré ukazujú, ako sa to dá robiť i u vás, v klasickej archeológii.
V súčastnosti takýchto projektov musí byť na mraky. Pre teba by bolo ideálne nejaké zaujímavé si vygúgliť a cez školu sa na ne prifariť – a urobiť si na tom diplomku. Poprípade cez Brůnu…
myslíš přes Brůnu data nebo jeho kontakty? ještě o tom pokecáme..brou
dodatok (pôvodne od Broučka) – vynikajúci prehľad o projektoch priestorovej archeológie v Stredomorí skýta server MAGIS (Mediterranean Archaeology GIS) – http://cgma.depauw.edu/MAGIS/