Tento článok je recenziou dokumentu s názvom “Minimálne štandardy výskumnej dokumentácie: prehľad stavu a návrhy štandardov” (Minimalni standardi izkopavalne dokumentacije: pregled stanja in predlogi standardov, Ljubljana 2007) od autorského kolektívu Predrag Novaković – Darja Grosman – René Masaryk – Matjaž Novšak.
1. Úvod
Motívy, ktoré ma viedli k recenzovaniu práve tohto dokumentu (v ďalšom texte len “Standardi…”), sú nasledovné:
a) problematika dokumentačných štandardov sa týka mojej práce
b) česká a aj slovenská archeológia zatiaľ postráda oficiálne odobrený dokument porovnateľného rozsahu a kvality
c) mal som možnosť sledovať “in medias res” realizáciu týchto štandardov v praxi počas projektu archeológie diaľnic v Slovinsku
d) autorský kolektív, podľa môjho názoru, tvorí najšpičkovejší think-tank na danú problematiku v Slovinsku. Paritne ho tvoria zástupcovia akademických inštitúcií i privátneho archeologického sektoru.
“Standardi…” boli vytvorené ako štúdia na objednávku Ministerstva kultúry RS, ktorá slúžila ako základ pre formuláciu vyhlášky v rámci pamiatkového zákona (v slovinskej terminológii “podzakonski akt”). Sú k dispozícii v public domain a ich kompletné znenie je k dispozícii na stránkach ministerstva kultúry.
2. Rozdelenie práce
Formálne je dokument rozdelený na 4 základné časti – 1) charakteristika podstaty a zmyslu terénnej dokumentácie (spolu so slovníkom kľúčových pojmov); 2) komparatívna analýza štandardov v troch národných archeológiách (britská, holandská a talianska); 3) prehľad tradície dokumentácie a jej východísk v slovinských archeologických luhoch a hájoch a 4) návrh komplexného dokumentačného štandardu archeologického výskumu. Záverečné prílohy obsahujú Terminologický slovník, Modelové dokumenty a schematizovaný Model dokumentačného postupu. Práca nepojednáva o finančných, bezpečnostných a pracovne-právnych aspektoch terénneho výskumu.
Podotýkam, že navrhovaný koncept sa týka minimálnych požiadavkov na odbornú činnosť a jej dokumentáciu v štandardizovanom tvare.
3. Epistemologické východiská, vzory a tradícia
3.1. Východiská
V úvode práce sa autori snažia definovať obsah termínu predmet výzkumu a jeho dokumentovanie. Vyjmä všeobecných formulácií je pozoruhodné konštatovanie nezlučiteľných charakterov výskumnej dokumentácie, kt.podľa obľúbených predstáv:
– má vytvoriť univerzálnu bázu empirických údajov, ku ktorým môžu pristupovať rôzne obory s rôznymi analytickými prístupmi (“hľadanie svätého grálu absolútnej dokumentácie”)
– musí byť problémovo orientovaná, keďže žiadny výskum nie je všeobecný
Čitateľ nemusí byť “kapitan Nataša Puškina, IQ 198”, aby pochopil, kam smeruje tento zdanlivý kontrapunkt. Výskum musí byť problémovo orientovaný, ale určité minimálne penzum všeobecných informácií musí obsahovať. A o toto penzum (minimálny štandard) sa v celej štúdii jedná.
Základné východiská práce sú v nasledovnom texte formulované vôbec moderne:
a) nie je možné štandard nadefinovať veľmi podrobne a stroho, vzhľadom na špecifiká rôznych výskumov
b) V projekte výskumu by mali figurovať okrem dát i metadata (informácie o dátach):
– spôsob a okolnosti výskumu
– motívy a ciele výskumu
– organizácia výskumu
– úvodný stav terénu a pod.
c) ideálnym spôsobom granulácie postupu výskumu je jasné stanovenie obsahu predterénnej, terénnej a poterénnej činnosti.
d) intelektuálne rozbúšenie srdca u mňa vzbudila hlavne explicitná formulácia primárnych a sekundárnych dát výskumu. Zatiaľčo druhá skupina zodpovedá konkrétnemu výskumnému zámeru (a intelektuálnemu nastaveniu šéfa projektu), primárne data by mali umožňovať návrat a definíciu nového/iného zámeru. V podstate ide o odpoveď na vyššie zmienený kontrapunkt.
3.2. Analógie
Inšpiráciou pre tvorbu “Standardov…” boli dokumenty smerodatné v krajinách s rozvinutým mechanizmom štandardizácie postupov pri archeologickom výskume – britská (asi najdlhšia tradícia a “posadnutosť” príručkami), holandská (v súdobej Európe pravdepodobne najprepracovanejší organizačný model) a talianska (najkomplexnejší klasifikačný a evidenčný pamiatkový systém).
Z britského modelu je zaujímavá dvojkoľajnosť vývoja štandardizácie – verejný sektor (hlavne English Heritage –“Managing Archaeological Projects”) a iniciatíva privátnych terénnych pracovníkov (Institute of Field Archaeology – “Introduction to Standards and Guidance“). Mierne ironická je skutočnosť, že synonymom britskej štandardizácie je “Archaeological Site Manual” vydaný londýnskym MOLAS, hoci tento nikdy nebol kodifikovaný ako záväzný štandard.
Organizačne asi najdokonalejšiou normou je holandský Dutch Archaeology Quality Standard (od Erfoegdinspectie; mnóóó, má aj najviac stránok, až 232). Zaujímavou skutočnosťou, ktorý zdôraznili slovinskí autori, je definícia kurátora (resp. garanta) odborných štandardov, ktrorým nesmie byť vládna organizácia, ale združenie archeológov, ktoré má poradný štatút vo vzťahu k verejným inštitúciám. Podobne zaujme i nariadenie, že každý výskum musí byť problémovo orientovaný a jeho zámer explicitne naformulovaný.
Taliansky model z dielne Instituto Centrale per il Catalogo e la Documentazione bol slovinskými autormi hodnotený ako menej použiteľný. Jeho jadrom je zložitý evidenčný a klasifikačný systém pamiatok (hnuteľných i nehnuteľných), v ktorom sa stráca homogenita a kompaktnosť previazaných informácií z jedného projektu (výskumu).
3.3. Tradícia
“Standardi…” symbolizujú určitý zlom v tradícíi slovinskej archeologickej metodiky, ktorá sa od medzivojnových rokov (Balduin Saria, systém Archäologische Landesaufnahme) orientovala na archeologickú topografiu (krúžky na mape) a v rámci samotnej exkavácie na výskumný denník, ktorý denníkovou metódou (ako inak, keď je to denník) dokumentuje entity a vzťahy evidované na teréne.
Zmeny v myslení, ktoré postupne nastali v 80. – tych rokoch, na dynamike získali v rokoch 90. – tych a vyvrcholili hlavne na projekte diaľničných výskumov.
Vo všeobecnosti sa jedná o koncept systematického povrchového prieskumu, ako výsledok odklonu od site-oriented approach k landscape-oriented approach, v rámci terénnej exkavácie je ústredným pojmom kontext stratigrafie (“stratigrafska enota”) a jej vzťahy. Práve prístup ku krajine ako “kobercu aktivít” viedol na diaľničných projektoch k systematickej aplikácii povrchových prieskumov, aerofotografii, geofyzike, vzorkovaniu, stavebnej prospekcii (synonymum SHP); kontextový výzkum sám o sebe vedie k aplikácii evidencie atomizovaných formalizovaných deskriptorov a vzťahov medzi nimi (rozumej – eviedenčné listy a ich vzájomné odkazy).
———————————————
4. Lights, camera, revolution…
Takže základný filozofický bekgraund máme nadefinovaný, od chytrých susedov sme odkukali ich grify a vzdali sme hold práchnivejúcim kostiam predkov. Neostáva než nadýchnuť sa a skočiť po hlave do slovinských štandardov.
4. Časť “Standardov…” definuje minimálne požiadavky exkavačných a postexkavačných postupov/činností a minimálne odpovedajúce formy dokumentácie. Majú formu všeobecných doporučení, ktorých konkrétne špecifikácie (napr. priamo terénny dokumentačný manuál) je ponechaný na konkrétnom projekte a na prevádzkovateľovi výskumu
4.1. Štandardy postupov/činností
sú popísané, je definovaná ich pracovná náplň a explicitne definované zoznamy súvisiacej záväznej dokumentácie (prehľadná tabuľka na s. 62).
Konkrétne sa jedná o
– kabinetnú analýzu,
– archeologickú topografiu,
– leteckú prospekciu,
– systematický povrchový zber
– stavebný prieskum,
– geofyzikálnu a geochemickú prospekciu,
– vrty,
– archeologický dozor,
– testovacie výkopy,
– archeologický výzkum a
– primárne zhodnotenie dokumentácie a nálezov
t.j. prakticky všetky činnosti súvisiace s prípravnou a vlastnou fázou terénnej činnosti.
Nemá význam komentovať jednotlivé uvedené postupy, ktoré vychádzajú z dobrej praxe v oboru a zaužívaných postupov slovinskej archeológie, 90% z nich má všeobecnú platnosť a sú reflektované i v českej a slovenskej archeologickej škole; pozastavím sa len pri jednej záležitosti, ktorá ma zaujala.
Z technického hľadiska môže byť samotný archeologický výskum realizovaný formou rezov a systémom výskumu po samostatných stratigrafických kontextoch (single context recording), pričom doporučený je druhý spôsob, zodpovedajúci Harrisom definovaným štyrom zákonom stratigrafie; výskum pomocou rezov je vhodný nanajvýš ako doplnková technika…. A teraz tá jednoznačná formulácia, ktorá sa mi páči:
“Razumevanje arheološke stratigrafije predstavlja osnovo za interpretacijo vseh rezultatov izkopavanj…vsaka analiza najdb mora najprej izhajati iz analize stratigrafije…”
(Rozpoznanie archeologickej stratigrafie predstavuje základ pre interpretáciu všetkých výsledkov výskumu… akákoľvek analýza musí vychádzať z analýzy stratigrafie…)
4.2. Štandardy dokumentácie
sa jednak týkajú
– zoznamu záväzných dokumentov závislých od druhu konkrétnej činnosti (= zoznamy lejster uvedené pri každom postupe)
– a jednak v duchu myšlienky charakteru dat získaných výskumom sú delené na data primárne (pred valorizáciou, “surové data”) a sekundárne (po valorizácii, filtrovaní a interpretácii projektu). Presne a v dostatočnej miere musia byť definované metódy a spôsob konverzie dát (!!!) a primárne data musia byť organizované tým spôsobom, aby k nim bol možný návrat a nová (iná) konverzia podľa kritérií iného výskumného zámeru. S touto otázkou súvisí aj rad pravidiel, ktorým podlieha vytvorenie archívu projektových dát. Ten musí obsahovať metadata, primárne i sekundárne data, jeho konkrétny obsah je pochopiteňe závislý na podmienkach, na ktorých sa dohodnú objednávateľ a vykonávateľ projektu.
“Standardi…” snované na pomerne abstraktnej úrovni sú v závere doplnené o prílohy, ktoré naznačujú, akým smerom by sa mala forma dokumentácie uberať – v Prílohe 1 (s. 98 je prezentovaný modelový príklad výskumných dokumentov (konkrétne Terénny zápisník, Pracovný denník, štruktúra Archívu primárnych dat a Archívu sekundárnych dat), v Prílohe 2 (s. 108) je krásne štrukturovaný model dokumentácie konkrétneho archeologického výzkumu (výskum FF UL, 2003, 2004) – od predexkavačnej fázy a definície stratégie výzkumu až po metodické a technické detaily (ukážky kontexťákov, evidenčných listov, meračského workflow atď.). Štúdiu uzatvára Príloha 3 – oborový terminologický slovník.
Záver
“Standardi…” neprinášajú nič prevratne nové a nič, čo by nebolo možné označiť za “dobrú zaužívanú prax”. To ostatne ani nie je ich cieľom. Ich význam spočíva v tom, že normatívnou formou jasne definujú výskumné a dokumentačné postupy, ktoré delia podštandardnú a štandardnú dokumentáciu a vnášajú do práce systematičnosť. Veľa uvedených vecí v “Standardoch…” vyzerá na prvý pohľad triviálne (“dyť to je jasný, že si mám vočíslovat plochy výzkumu…”), ale práve jeho komplexnosť je ich najväčším pozitívom. V budúcnosti sa to zrejme odrazí v tom, že slovinské inštitúcie budú disponovať homogénne archivovanou dokumentáciou, ktorá bude disponovať spoločným jazykom metadat.
Jediné, čo som v zozname terénnych činností postrádal, bola nejaká definícia povinných scénárov postupov, závisiacich na charaktere projektu (niečo na spôsob “ak je to predstihový diaľničný výskum, musíš mať v rámci predexkavačnej fázy min. dvé nezávislé prospekčné analýzy”).
Naopak za velice vydarenú invenčnú myšlienku považujem stanovenie jasnej deliacej roviny medzi primárnou a sekundárnou dokumentáciou projektu.
Abstract
This item (a kind of recension/review) deals with a document named “Minimal standards of research documentation: status analysis and standards proposals” which has arisen a year ago in Slovenia and tends to be an obligatory standard for terrain procedures and research/excavation documents as well in Slovenia.
Authors (Novaković – Grosman – Masaryk – Novšak) have been evaluated their epistemological basis, archaeological standards in three European countries (Britain, Netherlands and Italy), former methodological tradition in Slovenia and finally have created the basic frame for minimal standards that are mandatory for preexcavation, excavation and postexcavation phase of of terrain process.