Vtedy som netušila, že do roka a do dňa budem po absolvovaní 1. ročníka na praxi v Barci, na tomto preslávenom výskume, spolu s už staršími kolegami z fakulty Zlatou Čilinskou, Lacom Báneszom a Ďurom Pavúkom, ktorý bol vtedy prijatý do l. ročníka. Bolo to príjemné, že som mala zázemie, ale ako sa čoskoro ukázalo, českí členovia expedície nás príjali veľmi priateľsky a všetky obavy boli zbytočné. V tom čase išli v Barci paralelne 3 veľké výskumy – na opevnenom hradisku „Nad Begányiho mlynom“, ktorý viedol L. Hájek s vynikajúcim technikom Josefom Kabátom, paleolitickú osadu označenú ako Barca 1 bádal František Prošek a pilinské žiarove pohrebisko Eva Jílková (neskôr Čujanová- Jílková).
L. Bánesz pracoval väčšinou s Frantom Proškom, považoval sa za jeho žiaka a netušil, že po nečakanom odchode Frantu on bude ten, čo predloží odbornej verejnosti finálnu správu o tomto výskume (Bánesz, L.: Barca bei Košice – paleolitische Funstelle. Bratislava 1968), opierajúc sa o predbežné správy F. Proška, ktoré vychádzali v Archeologických rozhledoch 1953 -1959.
Výskum E. Jílkovej bol vzdialený asi 500 m od hradiska, ale aj sňou sme boli v stálom kontakte, všetky výskumy spolu mali jednú drevenú búdu ako „kanceláriu“ a sklad náradia, tam sme trávili aj obedňajšie prestávky a ukrývali sa, keď pršalo. Eva bola čerstvá absolventka s ktorou sme si padli do oka. Naše priateľstvo trvalo potom dlhé roky, a aj po tom čo v 2009 nás opustila si s jej synom vymeníme aspoň vianočný pozdrav.
Ona ma nazvala „barčianskou popelkou“ v svojom príspevku „ Z Prahy na východní Slovensko“ ( Arch. rozhledy LVI 2004, 868-873), kde si zaspomínala na svoj pobyt na „východe“. Totiž ja som väčšinou pracovala na hradisku, kde sa podarilo odkryť veľkú zásobnú jamu plnú zuholnatelých zrniečok rôznych obilín. Samozrejme ich bolo potrebné povyberať z popola a táto úloha sa ušla mne.
Šéfoval mi hlavne pán Hájek, ktorý síce nemal archeologické odborné vzdelanie, ale o to väčšie znalosti teoretické aj praktické. Keď nám hovoril o dobe bronzovej, boli to prednášky, ktoré by obstáli aj na univerzite. Svedčia o tom aj jeho publikácie, napr.: Hájek, L.: Die Glockenbecher kultur in Bohmen und Mähren, Bonn 1962.
Každé ráno prišiel so stovkou cigariet – vtedy sa dali dostať „Bystrice“ vo veľmi neumelom balení po 100 kusov – ponúkol všetkých robotníkov, ale zvyšok vyfajčil sám. Rozprával nám historku, ako ho manželka donútila ísť k lekárovi, nech ho ten presvedči aby menej fajčil. On tvrdil, že fajčí denne 150 kusov, na čo doktor skonštatoval, že asi naraz neprestane, ale nech to zatiaľ zníži na 100. Požiadal lekára, aby vyšiel na chodbu, kde ho čakala manželka a nech jej povie, že 100 denne môže byť.
L. Hájek mal problém – alkohol. Viac krát bol na liečení, ale vždy došlo k recidíve. Neviem či to bolo presne tak, ale vraj sa rozviedli a potom zase ho manželka oľutovala a vzala nazad. Dožil vraj s ňou v Karlových Varoch, kam odišli v dôchodku. Deti nemali.
Veľkým šťastím pána Hájka a výskumu v Barci bol technický pracovník Josef Kabát. Viedol prácu v teréne, robil dokumentáciu, dokonca v Archeologických rozhledoch 1954 a 1955 aj publikoval správy o vtedajších výsledkoch. A zachraňoval situácie, keď bol s L. Hájkom problém.
Niektorí kolegovia si myslia, že sa výskum nerobil na žiadúcej úrovni. Ale nevedia si uvedomiť, aké boli možnosti. Jediná mechanizácia bol transportér, ktorým sa odsypávala vykopaná zemina do priekopy pod hradiskom. Pri tom sa odkryla veľká plocha s 2 až 3 priestorovými obytnými objektami a uličným systémom, a mnohé hospodárske jamy. Po ukončení výskumu sa nálezy odvážali do Prahy jedným železničným vagónom a ešte nákladným autom.
Foto s transportérom výkopku z r. 1954 z Barce a to čo čupí vpredu som vraj ja (t.č. slečna Schmiedlová).
Keď si predstavím, ako sa dnes zameriavajú výskumy pomocou drónov, napadá ma, že vtedy mal Archeologický ústav jeden teodolit, s ktorým chodil Ing. Vojaček po všetkých výskumoch. Vždy mohol zamerať len súčasný stav a zriedka sa stalo, aby sa niekam dostal viac krát za sezónu. Keď prišiel do Barce, ja som mu robila figuranta. Merali sme celý deň a keď sme mali dojem, že to už je, zakopla som do stojanu, zrušila som pevný bod a mohli sme začať znovu. Veľmi som sa hanbila.
Fotografovalo sa aparátmi Flexaret na negatívy 9 x 9. Tie sa potom poslali na vyvolanie do Prahy, neskôr aj do Nitry. Samozrejme to trvalo aj 2 týždne a keď sa fotografie vrátili už bola celkom iná situácia. Spoľahlivejšia bola preto kreslená dokumentácia a zameranie pomocou pásma. Dnes sa to asi zdá mladým kolegom ako rozprávka, ale aj tak sa dali dosiahnúť pozoruhodné výsledky.
Pracovníci z výskumu v Barci si robili exkurzie, aby poznali východné Slovensko. Na jeden z ich výletov som sa dostala aj ja. Bol to výskum v Terni – pri Prešove , kde skúmal halštatskú opevnenú osadu prof. Vojtech Budinský-Krička. Samotná lokalita bola pozoruhodná, ale aj bádateľ, ešte nedávno politický väzeň. O jeho oslobodenie sa zaslúžil prof. J. Eisner . Traduje sa, že keď mu prezident udelil hodnosť akademika, vraj požiadal o audienciu a prehlásil, že neche byť akademikom v zemi, kde jeho nevinní žiaci sú vo väzení. Prezident okamžite zatelefonoval a ešte v tej noci dostal V. Budinský-Krička príkaz opustiť väzenie v Ilave…
Stanový tábor v Terni, okr. Prešov, ľavý je asi pán Kabát, pravý prof. Vojtech Budinský-Krička.
Výskum v Terni pripomínal indiánsku osadu, jeho vybavenie boli malé stany, ktoré slúžili na všetko – kanceláriu, sklad materiálu, náradia a úkryt pred dažďom.
Návšteva v Terni. Dole zľava: Budinský-Krička, Čilinská, Bánesz; Horný rad zľava: Kabát, Schmiedlová, Prošek, Jílková, Pavúk.
Ešte jeden záber z výletu pracovníkov z Barce do Terne. V popredí: Ladislav Bánesz, Zlatica Čilinská; stredný rad zľava: Štefan Špiak (technik), Juraj Pavúk, Mária Schmiedlová (neskôr Lamiová), Josef Kabát, Eva Jílková (neskôr Čujanová); vzadu stojí František Prošek
Vo 4. ročníku na fakulte som dostala možnosť ísť na jeden semester do Prahy. Tam som sa stretla so starými známymi ale aj obdivovanými kapacitami. Nedá mi nespomenúť, že raz mi vtedajší asistent Václav Moucha povedal, aby som šla za pánom profesorom Eisnerom, ktorý nášmu ročníku neprednášal. Privítal ma s tým, že chcel poznať študentku zo Slovenska, lebo ešte z čias keď tam pôsobil, má blízky vzťah k bratislavskej univerzite. Zaujímal sa o tému mojej diplomovky. O niekoľko dní odkázal aby som sa stavila, práve totiž dostal z Ruska knihu, ktorá by mi mohla byť osožná. Musím sa pochváliť, že keď som promovala, poslal mi vlastnoručne napísanú gratuláciu, ktorú mám medzi relikviami.
Pán profesor J. Filip sa dozvedel, že viem maďarsky, tak som mu musela prečítavať názvy maďarských lokalít, aby ich správne vyslovoval…
Mnoho je spomienok, žiaľ aj smutné. V r. 1958 som bola účastníčkou slovenskej delegácie na plese archeológov, ktorý sa konal v Slovanskom dome v Prahe. Sedeli sme pri stole s Frantom Proškom a Romanom Hakenom , ktorý študoval rok nado mnou. Bol mimoriadne nadaný a čo vtedy bol zázrak, vedel anglicky. Už ako študent publikoval odborné články. Žiaľ mal choré srdce a ešte v tom roku vo veku 24 rokov nás opustil. Prpomína nám ho aj zborník „Epitimbion Roman Haken, Pragae MCMLVIII“, do ktorého prispeli jeho učitelia, spolužiaci a priatelia. Zo Slovenska Titus Kolník a ja.
Bol to zlý rok, vzal aj Frantu Proška, ktorý podľahol onkologickým problémom, vraj následkom úrazu, keď ho zasypalo pri zameriavaní paleolitického profilu v Barci.
Žiaľ život prináša všeličo, ale je dobré, že si viac pamätáme to pekné a veselé. Som vďačná osudu, že som mala možnosť poznať mnoho vzácnych ľudí a zažila veľa zaujímavého.
[…] To be continued… […]