Pri čítaní správy o „Proškomierke“ sa mi vybavili spomienky na Frantu Proška a na expedíciu HUKO, kde som ho spoznala. Bolo to v roku 1954, na výskume v Barci, kde som sa dostala po 1. ročníku štúdia archeológie na letnú prax.
V tom čase už expedícia HUKO pôsobila štvrtý rok na východnom Slovensku. Boli to časy, keď následky vojny boli ešte silne citeľné . Hospodárstvo sa ťažko spamätávalo, základné potraviny, mydlo, textil a tabak boli ešte na prídel. V Košiciach a okolí bola situácia o to komplikovanejšia, že tu došlo aj k čiastočnej výmene obyvateľstva. Roku 1938, po Mníchovskej dohode Košice a časť južného Slovenska sa stali súčasťou Maďarska. Vtedy sa väčšina občanov českej národnosti vrátila do pôvodnej vlasti, ale aj niektoré slovenské rodiny sa vysťahovali do novo vyniknutého Slovenského štátu. Z Maďarska sem prišlo hlavne vojsko a úradníci . Hospodárska situácia sa zhoršila, pretrhol sa kontakt s vyspelejším československým priemyslom. Čoskoro aj Maďarsko muselo vstúpiť do vojny a tým sa nádej na zlepšenie života ešte viac vzdialila. Košice však mali v jednom šťastie, staré mesto nebolo zničené.
Po skončení vojny v 1945 sa zase zmenili štátne hranice. Z novo získaného slovenského územia teraz vysídlili časť Maďarov. Je samozrejmé, že po takýchto turbulenciách miestní občania mali obavy z každého a všetkého. Neboli byty ani pracovné možnosti. Po februárovom prevrate v 1948 sa snažila vláda situáciu riešiť tzv. “stavbami socializmu”. Na východnom Slovensko sa mal postaviť Hutný kombinát a k nemu širokorozchodná Trať družby Košice -Čierna nad Tisou po ktorej sa mala dovážať ruda z Ruska – šlo o to, aby sa na hranici nemusela prekladať do vozňov prispôsobených naším koľajniciam. Jednalo sa o mohutný projekt, pri ktorom sa počítalo s veľkými zemnými prácami, pri ktorých sa mohlo naraziť aj na archeologické objekty. Prieskum na trase trate realizovali a publikovali B. Soudský a J. Břeň (Archeologický průzkum Trati dužby Košice-Čierna nad Tisou v r. 1951. Archeologické rozhledy 6, 1954. 463-464 ).
V auguste 1951 bolo vydané uznesenie vlády ČSR o organizovaní archeologického výskumu na stavbách socializmu. Vtedy vznikla tzv. Expedícia HUKO, ktorú mali zabezpečiť Archeologické ústavy v Prahe, Brne a Martine (až neskôr sa sídlom slovenského ústavu stala Nitra). Za vedúceho bol menovaný Ladislav Hájek, pracovník Národního musea, neskôr ČSAV . Väčšinou tu pôsobili archeológovia z Prahy a Brna, zo Slovenska chodili najmä poslucháči z univerzity cez letné prázdniny na prax.
Pomoc pri zabezpečení expedície poskytol hlavne Dr. Ján Pástor, pracovník Východoslovenského múzea, ktorý pomáhal pri ubytovaní, zabezpečení priestorov na materiál, získaní robotníkov. Sám mal za sebou pohnuté časy. Študoval v Bratislave na Komenského univerzite, kde vtedy pôsobil Prof. Jan Eisner. Dizertačnú prácu napísal s archeologickou tematikou, ale v 1934 keď promoval nemal možnosť získať miesto, kde by sa tejto práci mohol venovať. Preto sa na niekoľko rokov stal pedagógom. Rok 1938 ho zastíhol v Košiciach, odkiaľ ho preložili do gymnázia v Užhorode, ktorý sa vtedy dostal tiež do Maďarska. V 1945 sa Podkarpatská Rus stala súčťasťou Sovietskeho zväzu, odkiaľ sa Pástorovcom podarilo v 1946 repatriovať na Slovensko a kde sa mu konečne podarilo dostať do múzea a byť archeológom. Podieľal sa aj na terénnych prácach, v 1951 v Barci v parku pri kaštieli – vtedy gazdinskej školy – odkryl 7 hrobov z doby avarského kaganátu. Jeden jazdecký hrob sa mu podarilo in situ preniesť do múzea, kde dlhé roky upútaval návštevníkov. Tento výskum som mala možnosť ako gymnazistka osobne vidieť a ovlivnil moje rozhodnutie týkajúce sa budúceho povolania.
V roku 1953 sa mi podarilo urobiť príjmacie skúšky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave – odbor archeológia. Cez prázdniny som sa zoznámila s Ladislavom Báneszom, vtedy absolventom 2. ročníka, s ktorým som sa dostala pozrieť na výskum v Barci. No a keď sa v septembri konala VIII. pracovná konferencia československých archeológov v Košiciach prepašoval ma aj tam. Bola to veľká akcia, konala sa v najreprezentatívnejšej sále mesta v hoteli Slovan, kde sa bývali koncerty, plesy a podobné slávnostné udalosti. Bola to pekná secesná budova, ktorá neskôr bola zbúraná ako „buržoázny prežitok“ a miesto nej postavili síce viac poschodový, ale menej vydarený nový hotel. O tom, že sa to nie len mne tak vidí, svedčí to, že mu už od vtedy prerábali fasádu.
Konferencie sa zúčastnilí naši všetci prominentní archeológovia, najvzácnejším hosťom bol akademik Jan Eisner, ktorého som mala neskôr to šťastie osobne poznať ako poslucháčka v Prahe. Boli tu pracovníci z pracovísk ČSAV a SAV, univerzitní pedagógovia , archeológovia pôsobiaci v múzeách. V tom čase ešte cestovať do zahraničia nebolo bežné, o to významnejšia bola účasť akademikov P. N. Tretiakova a B. A. Rybakova z Moskvy, prof. K. Majewského z Varšavy, Dr. E. Chachulského z Krakova, Dr. F. Fulepa z Budapešti a Dr. W. Coblenza z Dražďan. Hlavným dôvodom, že sa konferencia konala v Košiciach, boli pozoruhodné výsledky expedície HUKO, ktoré prezentovali aj na výstave vo Východoslovenskom múzeu. Súčasne pripravil Dr. Pástor ďalšiu výstavu z materiálov múzea. O tejto akcii referovala denná, ale i odborná tlač. (Rataj.: Osmá pracovní konference čs. Archeologů v Košicích, Archeologické rozhledy 5, 1953, 92-93.).
Konferencia ma ohúrila, z referátov som rozumela pramálo. V cudzích rečiach nič a v našich mi odborná terminológia bola úplným tajomstvom. Ale som sa nevzdala …
[…] … pokračovanie časti prvej […]
Uzasne spomienky uzasnej pani. Tisko zavidim…